Flirt s pánom Heroínom

Autor: Robert Šosták | 29.9.2011 o 13:04 | (upravené 29.9.2011 o 14:30) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  232x

Všetci stoja okolo môjho hrobu a plačú. Prečo? No preto, lebo som zomrel. Nedokázal som sa totiž vtrepať do vlastnej kože. Ako to všetko vlastne začalo?

 

Začnem úplne od začiatku. Narodil som sa 14.4.1983. O 6:15 ráno, v sliačskej pôrodnici, zaznel chlapčenský hlas – teda plač. To som bol ja. Jediný syn šťastných rodičov. Petra a Júlie Kmeťových. Život po narodení bol normálny. Detstvo ako každé iné, výlety, tábory, kamaráti, zábava...

Do škôlky som nastúpil 1.9.1989. Bol to veľmi upršaný deň a ja som sa ho veľmi bál. Chlapec, miláčik, mal byť zrazu bez mamy a otca. Keď ma tam zaniesli, strašne som plakal. Učiteľka ma ťahala do triedy, no ja som mamu nechcel pustiť, takže to vyzeralo, ako keby ma trhali.

Prvý deň som prežil a na ďalšie som sa už v podstate aj tešil. Čas v materskej škole utiekol ako voda a pomaly prichádzal ten deň – prvý školský deň. Na ten som sa veľmi tešil. Aktovku som mal kúpenú už mesiac dopredu a každému som sa s ňou chválil.

Ráno ma mama zobudila so slovami: „Peter, vstávaj, tvoj deň je tu!“ V tom momente som vyletel z mojej malej postele a už som utekal do kúpeľne, umyť si zuby. Rýchlo som sa obliekol a bežali sme do kvetinárstva kúpiť kvet pre moju novú pani učiteľku. Keď sme dorazili do školy, už som vedel, že budem chodiť do 1.A, a že svoju učiteľku spoznám podľa modrej stužky. Sadli sme si do triedy a zoznamovali sa. Potom som jej chcel dať kvietok, no v obale nebol ! Začal som panikáriť, no moja učiteľka ma upozornila, že mi spadol k lavici a to tak šikovne, že stál na hlavičke pri nožke lavice. To bol môj prvý školský deň.

Deväť rokov na základnej škole bolo úžasných. Nechcelo sa mi potom odísť, no tešil som sa na strednú školu. Je to predsa len niečo nové a tajuplné, no hlavne už dospelácke. Prihlásil som sa na SPŠ Dopravnú. Chystal som sa študovať odbor elektrotechnika, po otcovi. Keďže som mal na vysvedčeniach zo základky samé jednotky, občas dvojky, bol som prijatý bez prijímačok. Bol som na seba hrdý, no hlavne rodičia boli šťastní.

Prvý deň bol nádherný a nevedel som sa vynachváliť novej školy. Bola veľká, priam obrovská, hotové bludisko, no na tie chodby, ako v labyrinte som si skoro zvykol.

Po niekoľkých mesiacoch, keď sme sa už so spolužiakmi oťukali, som začal hrať na gitare. Bol to vždy môj sen. No popri tom som začal aj fajčiť a piť, čo už mojim snom nebolo. No bolo to skvelé, teda vtedy mi to tak pripadalo. To fajčenie mi prinieslo aj prvé problémy na strednej. Fajčil som na záchode a tak ma na prvý polrok „odmenili“ dvojkou zo správania. Takto som sa hneď na začiatok vyznamenal.

Každý piatok som chodieval so spolužiakmi do „Krabice“, rockového klubu, kde púšťali hudbu podľa nášho vkusu. Tam som spoznal veľmi veľa ľudí, pri ktorých som začal experimentovať s marihuanou. Len také malé pokusy. Jointy, sem-tam nejaké to bongo, no väčšinou sme nabíjali fajku. Bolo nám potom perfektne.

Všetko sa to skomplikovalo, keď mi začalo byť málo gandže. Fajčil som ju aj trikrát denne a pomaly celé dni som bol namazaný. Jeden večer prišiel do Krabice, k nášmu stolu, jeden týpek a spýtal sa, že ktorý je Peter.

„Ja“, odpovedal som a potiahol som si z jointa.

„Poď von“, vyzval ma.

„Načo?“

„Veď uvidíš, tak poď von.“ Šiel som. Išli sme trocha ďalej a potom mi ukázal to, čo som potreboval vidieť, no hlavne mať. Herák! Dal mi vzroku zadarmo, lebo si bol istý, že za ním opäť prídem, tak mi ju venoval. Hneď som si ju pichol a bolo mi skvelo. Takto sa začalo moje flirtovanie s pánom Heroínom. Deň za dňom mi už dávky nič nerobili a peniaze sa míňali. Začal som robiť to, čo som vždy odcudzoval, začal som kradnúť veci z domu a predával som ich za smiešne ceny, len aby som mal na dávku.

Jedno ráno som šiel do školy s riadnym absťákom. Trápila ma fajná depka. Sedel som v autobuse, keď si ku mne prisadla nádherná holka s krásnymi, asi najkrajšími, hnedými očami, aké som kedy videl a s blonďavou hrivou. Ozvala sa ku mne a po čase rozprávania, pri ktorom som brutálne trpel, sa ma spýtala, odkedy na tom šľapem.

„Odkiaľ to vieš?“

„Vidno to na tebe a hovorí sa to aj po škole.“ Zhrozil som sa, že sa to rozšírilo po škole.

Začali sme sa stretávať, bola z mojej školy, no ani som o tom nevedel. Sľúbila mi, že ma z toho dostane a ja som jej veril. Zamiloval som sa do nej a myslím, že aj ona do mňa.

Boli to najkrajšie najhoršie dni môjho života. Odvykal som si od heráku, no mal som pri sebe človeka, ktorému na mne záležalo a chcel mi pomôcť. Dni s ňou, s Ľubou boli nádherné. Boli sme stále spolu. Ani som nevedel, že má triedu hneď vedľa mňa. Veď aj ako som to mohol vedieť, keď som bol nonstop mimo. Chodieval som za ňou každú prestávku a každé poobedie a večer sme boli spolu u mňa. Spolu sme sa aj učili. Rodičia o všetkom vedeli od Ľuby a snažili sa mi aj oni pomôcť.

Po šiestich mesiacoch som bol úplne čistý. Mali sme výročie – pol roka. Dohodli sme sa, že to oslávime o mňa doma, s mojimi rodičmi. Všetko prebiehalo nádherne. Cítil som sa ako nikdy predtým. Mal som pri sebe všetko, čo som vo svojom živote miloval. Rodičov, Ľubu, gitaru a hudbu. Hral som na gitare svoje piesne a učil som ich text mojej novej pesničky, ktorú som napísal pre všetkých tých, ktorí sa rozhodli skoncovať s tým svinstvom. Boli sme akurát uprostred tejto piesne, s názvom – Zabi svojho dílera – keď zrazu zazvonil telefón. Otec ho zodvihol a my sme hrali ďalej. Dlho telefonoval, no potom vošiel do izby so slzami v očiach. Na ten výraz tváre do konca života nezabudnem. Plakal ako malé dieťa, keď mu vezmú hračku.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa mama. Dlho nevedel zo seba dostať ani slovo, no potom odpovedal:

„Moja mama, babka, prekonala mozgovo-cievnu porážku. Je ochrnutá na pravú stranu tela.“

Ostali sme ako prikovaní a slzy sa nám všetkým vtlačili do očí.

Hneď na druhý deň sme šli do Pezinka, tam bývala babka, pozrieť sa za ňou do nemocnice. Vyzerala hrozne zoslabnutá. Nebolo to pre moje oči, tak som musel výjsť von. Po niekoľkých dňoch babku prepustili z nemocnice, no bolo potrebné sa o ňu starať. Rodičia sa rozhodli, že sa presťahujeme do Pezinka. Ja som to nechcel, lebo tu, v Sliači, som mal dievča, ktoré som miloval. Dlhé dni som preplakal, no nemohol som nič robiť. S Ľubou sme sa dohodli, že si budeme každý večer volať a každý víkend prídem za ňou.

Prišiel deň, keď sme sa sťahovali. Po dvoch hodinách nakladania sme odišli zo Sliaču. Hrozný pocit, keď odchádzate z mesta, kde ste žili dlhé rokyba kde ste prežili to, čo ja. No zmieril som sa s tým, musel som.

Pezinok som ako-tak poznal, lebo každé letné a zimné prázdniny som chodieval k babke na zopár dní. Poznal som tam niekoľko ľudí, no všetci šľapali na heráku. Keď zistili, že som sa sem prisťahoval, začali za mnou chodievať a ťahať ma do „K-čka“. Klub, niečo ako Krabica v Sliači. Dlho som tam nechcel ísť, lebo som to sľúbil Ľube. No keď pre mňa prišli v piatok večer, povedal som si, že pôjdem a viac ma už nebudú otravovať, dajú mi pokoj. Zavolal som Ľube a povedal som jej, že idem s nimi von. Dohodli sme sa, že budem aj naďalej abstinovať. Povedal som jej, že ju milujem a šiel som. To som ešte netušil, že to bolo poslednýkrát, čo som s ňou hovoril, poslednýkrát, čo som počul jej hlas a poslednýkrát, čo som od nej počul „Milujem ťa, Peter“.

Došli sme do K-čka a usadili sme sa na ich obľúbené miesto, hneď k jukeboxu. Na privítanie mi pustili moju obľúbenú pieseň od Metallici – Whiskey in the Jar. Bol som prekvapený. O chvíľu mi doniesli na stôl veľké pivo a slivku, že si s nimi musím dať do nosa. Po dlhom prehováraní som to do seba kopol a tým to začalo. Po ďalších pivách a troch slivkách som úplne zabudol na to, čo som sľúbil Ľube a rodičom. Čas plynul rýchle a prišla polnoc. Doniesli mi gitaru, a že mám zahrať tú moju slávnu „Zabi svojho dílera“.

„Okej, dajte to sem“, povedal som a začal som hrať úvodné akordy. Keď som tak hľadel do publika, uvidel som tam môjho ex-dílera, ktorý len krútil hlavou. Potom, keď som dohral, kopol som do seba ešte dve pivá a dve slivky. Mal som už dosť a tak som sa chystal domov.

„Stoj, ty hajzel“, zakričal niekto zozadu. Otočil som sa a dostal som ránu. Keď som vstal, zistil som, že to bola bomba od ex-dílera.

„Ešte mi visíš dva litre za dávky v Sliači. Si si myslel, že ťa nenájdem? Bastard feťácky!“

„Daj mi pokoj !“, zakričal som a utrel som si krv z úst. Chcel ma opäť udrieť, no zastavil ho kamarát barman a povedal: „Tu máš, ja to cvaknem za neho a už ho nebij ! Okej?“

Keď už mal ex-díler peniaze v ruke, bol so mnou opäť kamoš.

„No vidíš, ako to ide, keď sa chce.“ Pozval ma na dve pivá a dve vodky. Už som bol totálne opitý, keď mi povedal: „Poď von, niečo ti ukážem.“ Keďže som bol už mimo, šiel som.

„No, že si to ty, dám ti šlehu zadara.“ Alkohol urobil svoje, na Ľubu som už úplne zabudol a tak som súhlasil. Osudná chyba...

Keby som bol tušil, že poslednýkrát vidím nebo, zem, trávu, ľudí, nikdy by som to nespravil...

Vybral ihlu, narazil striekačku a už to šlo rovno do žily. Po pár sekundách sa mi začala neskutočne krútiť hlava a nevedel som to ovládať. Bolo to veľmi nepríjemné. Pozrel som sa mu do tváre a to bolo to posledné, čo som vo svojom krátkom živote videl. Hnusná, skurvená tvár toho hajzla, ktorý ma do toho dostal a aj zabil. Upadol som do bezvedomia a po krátkej chvíli som bol už tuhý. Keby som nepil, dávku by som s odretými ušami prežil. No keďže som toho vypil viac než dosť, organizmus to nevydržal a kapituloval. Takže, dňa 22.5.2001 som zomrel toj najhoršou smrťou.

Keď došla sanitka, obhliadajúci lekár už len skonštatoval smrť. Predávkovaním. Rodičom som daroval krásny darček k blížiacemu sa výročiu sobáša. A Ľube? Tej som klamal a zlomil srdce. Som na seba neskutočne nasratý, no teraz už nezmôžem nič. Jedine sa na veky trápiť.

25.5. 2001 som mal pohreb na sliačskom verejnom cintoríne. Prišla rodina, spolužiaci, triedna, nejakí profesori, čo ma učili, kamaráti z Pezinka, otec, mama a Ľubka. Mama, otec a Ľuba plakali. Veľmi plakali, pretože som ich sklamal. Verili mi, že keď som sa s ich pomocou a tvrdou prácou z toho dostal, že už do toho opäť nespadnem.

Myslel som si to aj ja, no... Človek mieni a skurvený díler mení...

Na pohrebe hrali moju pieseň „Zabi svojho dílera“. Tá ešte viac rozplakala mojích najdrahších. Bolo mi to tak ľúto, no nemohol som nič spraviť.

Zopár mesiacov sa ešte o mne hovorilo, ako som dopadol, no potom sa všetci vrátili do starých koľají. Len rodičia a Ľuba sa s tým nevedia dodnes vyrovnať. Po čase sa vrátili opäť do Sliaču, lebo babke sa polepšilo. A chceli byť blízko pri Ľube, lebo ju mali veľmi radi, tak ako aj ona ich. Ťažko znášala to, ako som jej ublížil. Keby som mohol, tak by som jej zakričal, že mi to je veľmi ľúto, naozaj veľmi ľúto, no nemôžem...

Mamka, ocko, Ľubka – Odpustite mi, prosím !

Sklamal som tých, ktorých som miloval najviac na svete. Mohol som založiť skupinu, čo bol môj sen, mohol som mať krásne hnedooké dievča, ktoré ma milovalo, mal som najlepších rodičov na svete, skvelý kolektív v triede, chýbal mi len rok k maturite... Mohol som založiť rodinu, po ktorej som tak túžil, mať vlastnú rodinu a dieťa, dom, záhradu, psa, mačku, všetko... To všetko som mohol mať... Mám hovno. Výčitky, ktoré ma budú sužovať večnosť. Posral som to...

Teraz mám smutný pohľad z hora na tých, ktorých som opustil. Ubehlo už 10 rokov od mojej smrti. Ľubka ostala bývať u mojích rodičov a oni ju prijali s otvoreným srdcom, do ktorého som im ja, do vlastnej kože nevtrepaný feťák Peter, vyril...

Všetci, čo som vás poznal a ktorí ste poznali mňa – Prepáčte !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?